|
(Prechod cez hranicu na miestach bez značených turistických chodníkov formálne nie je možný. Preto nie je "čisté" poskytovať presné opisy nelegálnych trás.)
Od lavičky cez Chochołowsky Potok (nad Siwou Polanou) až po miesto, kde sa sotva badateľná cesta nadpája na cestu v Tichej doline (ktorá sa o niečo ďalej prudko stáča a traverzuje popod Witowskú Maguru), je to asi 1400 m. Na trase sú najmenej dve dosť nepríjemné miesta, ktoré sa nedajú prekonať inak než pešo. Najnepríjemnejší je strmý výstup bezprostredne nad Chochołowskym Potokom. Cesta je rozbitá lesnými strojmi a po daždivom počasí sa po nej nedá vôbec prechádzať ani pešo, ale musí sa ísť kdejako lesom. Po poľane Mołkówka sa dá ísť technicky bezproblémovo i na bajku. Z poľany sú pekné, neobvyklé výhľady na severné predhorie Západných Tatier s dominantou masívu Giewontu. Na západnom konci Mołkówky je druhý nepríjemný, močaristý úsek - vlastná Oravská brána/Orawska Brama. Zostup a potrafenie na cestu (ktorá v hornej časti už nie je asfaltová), nie je úplne bezproblémový. Pre toho, kto tadiaľ prechádza prvý raz, no ani kto tadiaľ prechádza i druhý, aj tretí raz. Stačí mať trochu slabšiu orientačnú schopnosť alebo skúsiť "nejakú obmenu" trasy s cieľom získať lepší výhľad, napríklad cez poľanu Zdychałówku. Najmä pri návrate sa dá celkom "úspešne" blúdiť aj v miestach, o ktorých ste si mysleli, že ste si ich v predchádzajúcom prechode zapamätali. Také blúdenie v močaristom torfowisku, hoci len pár sto metrov od cesty, môže trvať aj hodinu. No viac než strata času zaskočí každého predovšetkým fyzická náročnosť, citeľné vyčerpávanie potrebných síl, keďže torfovisko vyžaduje na mnohých úsekoch prenášať bicykel aj s bagážou v rukách. Kto nemá náležitú rutinu a odolnosť, toho takýto prídavok k plánovanému programu poznačí aj na duši...
Pre tých cyklistov, ktorých hlavným cieľom nie sú byť Oravice (1. možnosť), sa v Oraviciach núkajú ešte dve základné atraktívne možnosti: 2. horná Orava alebo 3. cestami Podtatranskej brázdy (Podtatrzański Rów). Niekto namietne: Je logické terigať sa práve touto, z nemalej časti terénnou, i nepríjemnou, trasou na Oravu a riskovať navyše konflikt s ochranármi či s vlastníkmi pozemkov? Prečo neísť po ceste cez Suchú Horu? Na túto otázku cyklisti odpoveď poznajú. A necyklisti a tí, ktorí "nepoznajú" bicykel, cyklistom aj tak nikdy nebudú rozumieť...
V tretej skupine sú alternatívy najatraktívnejšie, avšak je veľmi dlhé a fyzicky veľmi náročné. Na všetkých trasách je viacej "horských prémií" v podobe horských sediel. Už prvá cyklistická "chuťovka", sedlo Borek nad Mihulčou dolinou, dobre pripomenie, do čoho sa cyklista vybral. Jazda Blatnou dolinou je príjemná. Zakrátko sa núkajú tri základná možnosti: 1. buď zo Zamaňovej kombinovane pešo-cyklo skratkou do Brestovej a odtiaľ do Roháčskej doliny až po Ťatliakovo pliesko, alebo 2. cestou cez miniprémiu Medzi bormi do Zuberca alebo 3. pokračovať po starej ceste až do Habovky. V Zuberci a v Habovke sú zasa viaceré možnosti, predovšetkým: 1. do Roháčskej doliny, 2. smer Huty, pod Holicu, Liptovské Matiašovce, Liptovská Sielnica (Liptov) alebo 3. Oravský Biely Potok a Podbiel (Orava).
Treba zdôrazniť, že kto si naplánuje cestu do Roháčskej doliny a späť, musí v kalkulácii všetky prevýšenia vynásobiť dvoma... A ešte treba zdôrazniť, že na úzkej ceste v Tichej doline, no aj v Mihulčej doline, v Blatnej doline ale aj inde býva cez pracovné dni pomerne hustá premávka lesných nákladných áut, a stretnutia s nimi môžu byť veľmi nebezpečné.
|
